Spoločný európsky jazyk

V Európe je mnoho štátov, a v mnohých štátoch hovoria viacerými jazykmi. Hranice v

EU

a v niektorých ďalších krajinách zmizli, je možné voľne cestovať. Ale kvôli rozdielnosti jazykov, tieto hranice ako neviditeľný Berlínsky múr predsa len nás rozdeľujú. Veď ako dobre by bolo, keby sme rozumeli svojim blízkym, alebo vzdialenejším susedom. Mohli by sme sa vzájomne veľa naučiť jeden od druhého. Znalosti „obyčajných ľudí“ sa nejavia takým dôležitým, ako znalosti vedcov, slávnych ľudí, ale disponujú rozsiahlymi každodennými skúsenosťami a informáciami a tie by sme vedeli medzi sebou si povymieňať, keby sme mali jeden

spoločný jazyk.

Európa

by sa vyvíjala omnoho rýchlejšie, keby sa tie „každodenné znalosti“ by sa vedeli voľne šíriť cez hranice. Naše skúsenosti nám ukazujú, že keď navštívime iné európske krajiny, cítime sa v nich ako cudzinci, lebo nerozumieme jazyku toho druhého, ak sa chceme dohovoriť s tamojšími obyvateľmi. Veď ako dobre by bolo ich spoznať, ich zvyky, kultúru, myšlienky. Mohli by sme sa podeliť o mnoho nápadov, nemuseli by sme všade vymýšľať to isté znova a znova. Bola by to obrovská výhoda jednak po stránke nášho duševného vývoja, ale aj po stránke ekonomickej, ak by sme sme sa všade vedeli s každým dohovoriť sa. V ekonomických veľmociach mimo Európy (napr. USA, Čína) hovoria jedným úradným jazykom. To je veľkou výhodou pre nich, ktorú by sme ani my nemuseli postrádať.

V Európe sa snažia obyvatelia jednotlivých krajín navzájom dorozumieť sa pomocou troch-štyroch jazykov veľkých krajín. Medzi inými pomocou angličtiny. Tento jazyk (pravdepodobne vďaka Ameriky) sa oproti iným jazykom dostal do popredia. Pričom angličtina je v Európe, ktorá pozostáva zo 46 (+19) štátov, len v tri štátoch úradným jazykom. Práve preto si mnohí neželajú, aby sa stala spoločným úradným jazykom. Prečo by sme mali hovoriť práve ich jazykom? Prečo je ich jazyk lepší, ako náš? Európa je omnoho pestrofarebnejšou, než by sme mali svoju príslušnosť k Európe vyjadriť nejakým, pre väčšinu nás cudzím jazykom. Európa nemôže byť kolóniu anglického jazyka. Angličtina potláča naše vlastné jazyky. Veľa z nich sa dostáva do našich jazykoch bez prekladu. Znejú nám ako cudzie, neslovenské. Píšeme SMS-ky, dopisujeme e-mailmy, like-ujeme, v televízii sa pozeráme na celebrity, svoje dáta si ukladáme na pendrive, na tabletách ako users klikáme na widgety. Pomaly sa z verejného jazyka vytratia jazyky našich krajín a národnostných menšín. Od obyvateľov malých krajín očakávajú, aby sa naučili jazyk jednej veľkej krajiny. Ak to neurobia, považujú ich za nevzdelaných, a za neschopných prispôsobiť sa. Pričom aj jazyky malých krajín sú rovnako dôležité ako tých veľkých. Ich občania ho majú radi a viažu sa k nim. Mnohí ani nie sú schopný naučiť sa jazyk jednej veľkej krajiny, lebo majú pocit, že týmto ich chcú prinútiť k akejsi asimilácii. Ak sa aj naučia, nie je zaručené, že sa budú vedieť dorozumieť, ak sa napr. jeden z nich naučí po nemecky a druhý po francúzsky. Ani obyvatelia veľkých krajín nemajú ochotu vzájomne sa naučiť jazyk tej druhej krajiny. Nie je možné vo Francúzsku, alebo v Rusku sa s obyčajným človekom dohovoriť po anglicky, alebo po nemecky, lebo zo zásady sa to nenaučí a naopak. Zato je dôležité, aby bol jeden

spoločný jazyk

, ktorý je prijateľný pre všetky krajiny. Jazyk niektorej veľkej krajiny si nemôže svojvoľne privlastniť rolu Európskeho spoločného jazyka. Ani jeden jazyk nie je lepší, alebo viac, ako nejaký iný jazyk.

Bude to jazykom Európy, preto krajiny skutočne podľa územia patriace do Európy s úradným jazykom svojej krajiny a úradne schválenými regionálnymi jazykmi by sa mali v ňom zúčastniť. Jazyk by mal byť vytvorený z jazykov používaných v súčasnosti, aby si v ňom každý našiel aj ten svoj, aby to pociťoval ako aj svoj. Slová, ktoré sú si veľmi podobné, nachádzajú sa vo viacerých jazykoch, tie by boli prednostne zahrnuté do tohto jazyka. Je vhodné usilovať sa o použitie kratších slov. Slovenské slovo „úd“ po rusky je „конечность“ (konečnosť). Po slovensky sú to dve písmená, kým to isté po rusky je už 10 písmen. Kratšie slová vyžadujú menej miesta aj na klasických aj na digitálnych nosičoch dát. Menej atramentu, papieru, CD, pamäte, nosičov dát, atď. Kratšie slová sa dajú ľahšie naučiť, vysloviť, rýchlejšie a správnejšie sa dajú napísať. Pri telefonovaní pri posielaní textových správ sa zadávajú kratšie texty, slová netreba skracovať. Je výhodné kvôli jednoduchosti a úspornosti miesta jednu hlásku označiť jedným znakom (písmenom). Písmená pozostávajúce z dvoch (alebo viac) písmen (zložky) je možné zapísať jedným písmenom a s použitím diakritických znamienok. Oplatí sa používať také písmená, ktoré je možné zapísať pomocou jedného znaku. Jazyk nech je jednoznačný, jednej hláske nech zodpovedá jedno písmeno. Takto každý bude vedieť, že čo čo znamená.

Napr. angličtina, alebo francúzština týmto požiadavkám väčšinou, alebo vôbec nezodpovedá. Skoro každé slovo sa treba osobitne naučiť vysloviť, lebo použité písmeno má 2-3 alebo viac spôsobov výslovnosti, alebo jednu hlásku zapisujú pomocou 2-3-4 písmen. Okrem toho napísané slová obsahujú aj také zbytočné písmená, ktoré sa pri rozprávaní ani nevyslovujú. Ťažké je ich sa naučiť a nešetria so znakmi. Ako príklad uvádzam z angličtiny: to, too, you, crew, two. Všetky tieto slová sa pri vyslovení končia na "U", ale úplne rôzne sa píšu: U = O, OO, OU, EW, WO. Ten, kto ich prvýkrát vidí, nebude vedieť ich správne vysloviť. Hoci anglický jazyk používa skrátenú latinskú abecedu, z uvedeného príkladu je zrejmé, že to sám osebe ešte nestačí na to, aby aj jazyk bol jednoduchý. Dokonca krajiny, kde obyvatelia hovoria po anglicky, značne odlišne vyslovujú tie isté slová, ba dokonca aj rámci jednotlivých oblastí krajiny.

Spoločný európsky jazyk

by používal len jeden druh abecedy, nemá význam používať latinku aj cyriliku. Je dôležité, aby každý vedel bez ohľadu na to, že v ktorej krajine sa nachádza prečítať všetky nápisy. Latinka je úspornejšia, je v nich menej písmen zaberajúcich miesto dvoch priemerných znakov. Rozlišovanie rodov (ženský, mužský, stredný) je tiež nehospodárnym riešením, zbytočne používa rozličné slová toho istého významu. Vykanie a tykanie je akoby súbežne dva jazyky v jednom jazyku. Aj toto len plytvá miestom a je zbytočné.

Slová z jednotlivých jazykov by sa vybrali v tom pomere, v akom pomere je ten jazyk zastúpení, koľko ľudí s ním hovorí. (Dĺžka slov je aj tu dôležitým aspektom.) Ak ovšem z rozlohy jednej krajiny je európsky podiel len 5 %, tak potom úmerne počtu obyvateľov na tomto európskom území a s úradným jazykom tejto oblasti sa môže zúčastniť na spoločnom jazyku. Ovšem nebolo by dobré, keby v spoločnom jazyku najbežnejšie používané každodenné vety pozostávali zo slov 2-3 najväčších krajín. Celé úsilie by zbytočne vyšlo nazmar. Z toho dôvodu tie slová, ktoré v každodennej reči tvoria najčastejšie používaných 7 000 – 8 000 slov by boli zvolené z úradných jazykov jednotlivých krajín rovnakým podielom. Aj gramatiku treba vytvoriť s ohľadom na jednoduchosť. Treba uprednostniť kratšie predpony a prípony.

Mŕtve jazyky, umele vytvorené jazyky (napr. esperanto), národné a náboženské jazyky prisťahovalcov mimo Európy by v nich nemali byť. Má to byť živý, moderný, neutrálny

jazyk európanov.

Takto vytvorený

spoločný európsky jazyk

je potom možné šíriť prostredníctvom médií, internetu, TV a rádia, aby sa mohla rovnakým spôsobom vyvíjať na území celej Európy. V dnešnej doby to už nie je problémom. Popri národných jazykoch ho možno vyučovať už počnúc škôlkou. Nestratil by sa pritom ani náš rodný jazyk, lebo doma by sa aj naďalej používal a čiastočne by bol aj v tom spoločnom jazyku.

Spoločný európsky jazyk

by mal aj ďalšie výhody. Dali by sa napr. zrušiť viacjazyčné návody na tovaroch, čo je dosť nákladné pre výrobcu, ak chce v tomto smere splniť miestne predpisy. Často takýto návod na použitie má rozsah brožúrky, či menšej knižky ku ktorej je potrebné úplne zbytočne veľa papieru. Má to nepriaznivý dopad aj na životné prostredie.

Cieľom

eu-babel.eu

je vytvorenie

Spoločného európskeho jazyka

. Bol by som rád, keby sa na jeho vytvorení rovnako zúčastnili aj laici aj odborníci. Čím viac sa nás zúčastní na jeho tvorbe, tým viac to bude spoločenským jazykom.